Austrálska futbalová federácia: Falošný bojovník proti rasizmu

Futbalová Austrália má za sebou 12 mimoriadne pozitívnych mesiacov. Po svetovom šampionáte, kde predčili všetky očakávania, Socceroos na domácej pôde vybojovali titul majstrov Ázie a triasli sa, čo príde ďalej. Za dverami však vtedy nečakalo nič viac než domáci futbalový zväz s konaním zlodeja, ktorý prostredníctvom kampane proti rasizmu drzo kričí “Chyťte zlodeja!”…

Podobné akcie sa väčšinou stretávajú prinajhoršom s cynickými ohlasy odhaľujú ich sprievodné naivitu či neefektívne výstupy. Celosvetová organizácia “Kick It Out” ostatne čoskoro oslávi už 20.narodeniny, a napriek tomu je možné na nejaké konkrétne výsledky jej práce poukázať len ťažko.

Posledné austrálsky pokus o potlačenie rasovej diskriminácie na futbalových trávnikoch však predstavuje veľkú výnimku už len tým, že v tamojšej spoločnosti vyvolal nevídane silnú vlnu odporu.Chladné reakcie sa v tomto prípade dvakrát nenosili.

Na prvý pohľad celá záležitosť vyzerala pomerne klasicky a dokonale nevinne: predposledný marcové kolo A-League sa skrátka nieslo v duchu kampane s výrečným názvom “Erase Racism” (vyhladí rasizmus ), organizované silným triumvirátu v zložení Austrálska futbalová federácia (FFA), tamojšie združenie profesionálnych futbalistov (PFA) a jediná austrálska charitatívne organizácie explicitne bojujúce proti rasizmu, All Together Now.

Austrálsku “twittersféru” vtedy v patričnú chvíli zaplavil obligátne hashtag #EraseRacism, založila sa horúca linka, kam stále ešte môžete zasielať finančné príspevky na apely budúce, a čoby oficiálny ambasádor akcie bol predstavený muž z najpovolanejších – Bruce DJIti , americký rodák čiernej pleti s austrálskym pasom a povesťou spoľahlivého kanoniera vo farbách prvoligového Adelaide United.

“Bohužiaľ, jeden z piatich Austrálčanov sa v uplynulom roku stal objektom rasovej neznášanlivosti,” nechala sa počuť Priscilla Brice, generálna riaditeľka All Together Now. “Aby sme tento stav zmenili, musíme ľuďom vštepiť, že rasizmus nie je prijateľný.A futbal je dobrým miestom, kde začať, “ doplnila odhodlane. A prieť sa s ňou asi nikto nebude.

Svet futbale naozaj je tým ideálnym priestorom na začatie podobného maratóne – tým skôr práve v Austrálii , veľkom to symbolu multikulturalizmu. Číňania, Iránci, Palestínčania, Iračania a ďalšie národy sa v januári počas Ázijského pohára tešili takpovediac domáce podpore hlavne vďaka príkladnej mobilizáciu vlastných diaspór na území obrie federácie.

Dohromady sa na austrálskej pôde mieša zástupcovia 200 rôznych krajín, hovoriaci viac ako 400 rôznymi jazykmi, a ak chcete dôkaz priamo z futbalovej arény, nie je problém – vezmite si Hnedka čerstvo založené Sydney CBD FC.Z iniciatívy Škóta Chrisa Paton totiž v Novom Južnom Walese vzniklo pozoruhodné klbko 17 rôznych národností, kedy vedľa seba za dospelácke áčko bežne nastupujú dánsky brankár spolu s Maročanom a argentínskym mozgom hry; teda vyslanci troch svetadielov.

Drastický problém tkvie bohužiaľ v tom, že futbaloví papaláši predovšetkým v poslednom čase austrálsku diverzitu nijako neopěvují, ako by bolo naporúdzi očakávať. Opak je tu ďaleko skôr pravdou…


 obrázok
Fotka hráčov Melbourne Knights z roku 1995. Medzi nimi aj Viduka.Zdroj: ozfootball.net



V priebehu minulého majstrovstvá sveta sa Austrálska futbalová federácia odhodlala k zásadnému a nesporne odvážnemu kroku. Predstavila program s názvom “National Club Identity Policy” (voľne preložené “Stratégia národnej klubovej identity”), ktorého existencia je v natoľko bolestnom rozpore s čerstvými marcovými krokmi Federácie, že jej predstavitelia v tejto chvíli vyzerajú prinajlepšom ako ukážku pokrytci.

Gro kontroverzného plánu sa skratkou NCIP totiž spočíva v nariadení, že austrálske kluby akékoľvek ligovej príslušnosti “nesmú používať, zdôrazňovať či presadzovať akékoľvek etnické, rasové, náboženské alebo politické symboly (identifikátory)”.Dôležitá výnimka je udelená akurát tým znakom, ktoré reprezentujú Austrálii ako celok – napríklad štátnu vlajku s notoricky známym Union Jack v ľavom hornom rohu.

Prečo vyššie toľko zdôrazňujem odkaz na britskej dedičstva v podobe vlajky únie? Pretože ak sa vydáme hlbšie pod povrch, k samotným koreňom austrálskej praxe, stretneme sa s evidentné protekcie práve tých formácií, ktoré chcú nejakým spôsobom poukázať na svoje “ostrovanství”. Čiže v zásade tiež cudzie pôvod – avšak pôvod naskrz posvätný.

Vezmite si napríklad Shamrock Rovers Darwin – subjekt, ktorý vznikol až po zavedení NCIP, a predsa kričí “Írsko” do všetkých možných svetových strán.Ako je zrejmé už len zo zbežného porovnaní klubových znakov, ide o identickú kópiu elitného írskeho celku Shamrock Rovers, navyše s členskou základňou tvorenou výhradne írskymi presídlenci a Backpacker (backpackers).

V súvislosti s týmto prípadom sa teda na myseľ vkráda otázka: bolo by snáď reálne možné uvažovať o návrate značiek ako South Melbourne Hellas Verona, St. Albans Dinamo Záhreb alebo Richmond Alemannia Aachen? Ale isteže nebolo.Vtedy by predsa išlo o produkty nie britských či írskych imigrantov, ale tých talianskych, chorvátskych alebo nemeckých – a ich prejavy národnej hrdosti sú už na austrálskej pôde nežiaduce.

“Naši funkcionári a mnohí fanúšikovia v sebe majú pevne zakorenený, európsky ‘alebo, britský’ komplex, “ napísal roku 1967 ostrieľaní austrálsky športové žurnalista Lou Gautier, a jeho poznatok dnes skutočne nie je o nič menej aktuálne.

Napríklad prvoligovej Melbourne Victory bez náznaku intervencie zhora naďalej vyznáva tradičné škótske farby, modrú a bielu, pričom ako klubovú hymnu stále uvádza melódiu vlasteneckej pesničky Scotland the Brave.A svätého izby si užíva dokonca aj Brisbane Roar, originálne Hollandia, u ktorého všadeprítomná oranžová neomylne signalizuje pretrvávajúce väzby na Holandsko.

Naproti tomu Melbourne Knights (predtým Croatia – čiže Chorvátsko) sa ešte dnes ocitá uprostred absurdné a ťahajúce sa súdneho procesu s Austrálskou futbalovou federáciou ohľadne toho, či sa v auguste minulého roka FFA nedopustila faktického porušenie vlastných pravidiel, keď Knights nepovolila dresy s logom združenia Melbourne Croatia Social Club – ich nového zdroja financií.Originálne kópie NCIP pritom doslova uvádza, že zákaz používania etnických symbolov “neplatí vtedy, keď sa jedná o propagáciu legitímneho sponzora”.

Zbytočná šikanovanie a aplikácie dvojakého metra ako vyšitá.


Čo je teda z pohľadu FFA tak zvláštneho, ba toxického na južanských komunitách?Jedna z populárnych téz sa oháňa tým, že v nich klíčia fanúšikovské násilie.

Kvôli problémom s divákmi boli ostatne hlboko v minulosti (1972) práve Knights vylúčení z futbalovej federácie štátu Victoria a rovnaký motív mal sprevádzať ešte definitívny vymiznutia cca 50 vlasteneckých klubových přízvisek typu “Croatia”, ku ktorému došlo na základe celoplošného banu roka 1992.

Tento dôvod je však dielom obyčajné paranoji, ako na stránkach servera Football Central dokladá redaktor Andrew Cussen: “Som tak moc Anglo, ako to len ide. Austrálski rodičia a prarodičia po generácie a generácie, a na samom začiatku anglicko-írskej korene.Napriek tomu si pamätám, ako som čoby malé dieťa neustále otravoval rodičov, aby ma brali do Belmore na zápasy Sydney Olympic v rámci starej National Soccer League (NSL). , Hellas, Hellas ‘(Grécko, Grécko) znelo vtedy na tribúnach a ani raz som sa nebál, ani raz si moje rodičia nepomysleli, že išlo o nebezpečné prostredie. “

Prečo si to teda myslí zrovna FFA?

Ďalším často skloňovaným argumentom, ktorý najvyššími futbalovými poschodiami silne rezonoval už v onom roku 1992, je potom domnelá uzavretosť typicky chorvátskych, gréckych či talianskych komunít – a v dôsledku teda aj ich priamych výtvorov, futbalových klubov.Ani tu by sa však nejednalo o oprávnenú starosť.

“Mám talianskej rodičia a som austrálskym občanom, napriek tomu som ale ako dorastenec hrával za srbský, taliansky a nakoniec aj grécky klub. (…) Rad mojich vtedajších spolužiakov to mala rovnako,” namieta Anthony Colangelo vo svojom kritickom článku pre The New Daily.

Dnešné austrálska mužstvá s balkánskou kôrkou teda ani omylom nepripomínajú nejaké nepriedušné kasty. Nie sú žiadnymi “monokulturními spoločenstvami”, za ktoré je FFA rada vydáva.To dokladá okrem iného modus operandi Sydney United 58 FC (úhlavného rivala Cussenem spomenutého Sydney Olympic), kde kľúčové úlohy vo vedení obsadzujú etnickí Chorváti, a predsa je hráčska základňa ich súkmeňovci tvorená z iba 30 percent.

nepatričnosti celého tohto honu na balkánskej čarodejnice ďalej jedine vhodne dokresľuje ten kuriózne fakt, že tvorbe NCIP v úlohe predsedu Austrálskej futbalovej federácie aktívne prizeral Čechoslovák, ktorý sa cez maďarskú Budapešť a Izrael do zámoria nepozrel skôr ako po druhej svetovej vojne.Aby toho navyše nebolo málo, tak Frank Lowy skôr sám jeden taký “pochybný spolok” so silnými etnickými koreňmi pomáhal financovať – ​​po dlhé roky totiž platil za mecenáša skôr veľmi úspešného klubu Sydney City Hakoah, reprezentujúceho početnú židovskú komunitu v najľudnatejším meste Oceánie.

A čo na tomto všetkom zaráža snáď úplne najviac: ako to, že sa vlastne All Together Now vôbec bola ochotná spolčit s diablom, akého FFA v tomto prípade očividne predstavuje?Ako to, že šéfovia organizácia, ktorej jediný bod agendy predstavuje práve boj s rasizmom, tak ľahko prehrýzol existencii programu, ktorý dáva rasizmu presne naopak nehanebne zelenú?

Odpoveď sa javí byť rovnako jednoduchá ako bizarné: zástupcovia All Together Now podľa všetkého o NCIP vôbec nemali potuchy.

Ako vypátral už citovaný žurnalista Andrew Cussen, hoci vedenie charitatívne organizácie tvorí okrem iného generálny manažér A-League Sam Chadwick (ktorý o NCIP preukázateľne vedel), žiadny ďalší líder iniciatívy o skoršie implementácii rozporuplné stratégia po kriticky dlhú dobu nemal tušenie.Predstavenstvo All Together Now sa o niečom takom hromadne dozvedelo ešte len zo sociálnych sietí, až po spustení celej kampane.

Hotový Kocourkov…

Dňa 26. januára inak veľmi vydarený Ázijský pohár nakrátko prerušili každoročné “oslavy” spojené s takzvaným Dňom Austrálie. Prečo oslavy v úvodzovkách? A prečo “prerušili”, nie ozdobili?Inu, pretože tento štátny sviatok nie je ničím tuctovým.

Ak všade vo svete býva zvykom, že podobné význačné dni ľudí akurát stroho informujú o výročí nejakého významného míľnika, Deň Austrálie je o niečom celkom inom – on namiesto toho spoločnosť vždy delia do rôznych názorových prúdov, z ktorých niektoré sa medzi sebou vyslovene bijú.

Sama historická udalosť spätá s inkriminovaným dátumom je pochopiteľne pevne daná: 26. januára 1788 na austrálsky breh dosadla prvý flotila britských kriminálnikov, ktorí sa po 20 rokoch vytrvalých útrap v “zámorskom väzení” zčistajasna rozhodli osláviť holú skutočnosť, že sú stále nažive.A že im to ich nová matička krajiny svojím spôsobom umožnila.

Táto tradícia sa okamžite ujala a roku 1935 mala podľa oficiálnej rétoriky prvýkrát symbolizovať národnú jednotu. Čo je zhruba ten bod, v ktorom pevnú pôdu pod nohami strácame, a začína poriadne záležať na individuálnom uhla pohľadu.

Háčik tkvie konkrétne v tom, že britskí odsúdencovi vtedy prirodzene nevkročili na neosídlenú pôdu. Podobne ako Krištof Kolumbus roku 1492 v skutočnosti žiadnu Ameriku neobjavil, takisto Austrália nemusela na svoje prvé rezidentov čakať až do konca 18. storočia.

V nadväznosti na tieto trochu nabubrelo prechádzania faktami sa potom americký Columbus Day rovnako ako Australia Day opakovane stávajú predmetom početných kritikov.Medzi nimi aj tohto nemenovaného čitateľa austrálskeho denníka The Age:

Vždy koncom januára si takto za sprievodu demonštrácií nielen Aboridžincov, ale aj iných skupín obyvateľstva, Austrália upevňuje pozíciu pravdepodobne jedinej krajiny na svete, ktorá je prostredníctvom štátneho sviatku rok čo rok nabádať, nie k oslavám vlastnej identity, ale k jej pravidelnému napádanie, spochybňovanie .

Samozrejme, pre väčšinu Austrálčanov nakoniec taký deň voľna rovnako neznamená nič moc viac než vhodnú príležitosť na usporiadanie záhradnej grilovačky. Chtiac nechtiac však touto cestou zároveň dochádza k priživovaná istej dichotómia “starý versus nový”, respektíve pôvodné obyvateľstvo versus prisťahovalci.Aboridžincami konieckoncov stále predstavujú nezanedbateľnú časť obyvateľstva (najmä teda na severe ostrova), ktorá sa už tak môže bez problémov cítiť odstrčená, ba diskriminovaná – bez toho, aby jej to niekto neustále pripomínal.

Ale prečo vám vlastne toto všetko rozprávam : futbalová scéna sa viacmenej riadi podobným schémou. Aj ona registruje svoj jin a jang; dva navzájom sa doplňujúce protiklady v zaniknutej National Soccer League (NSL) a aktuálne fungujúci A-League.

Pýtate sa na spoločný menovateľ oboch týchto premenných? Ide o najvyššiu austrálskej futbalovej súťaže, ktoré sa na vrchole zložité ligovej pyramídy plynule vystriedali v rokoch 2004-2005.A ten hlavný rozdiel medzi nimi? “Starý soccer” bol do značnej miery svetom ovládaným kluby, ktoré zakladali imigranti; “Nový futbal” je ich reálneho vplyvu kompletne zbavený.

Za jedinú platformu, kde obidvom Eram možná cez určitá konfrontácia, dodnes platí Pohár Austrálske futbalovej federácie (FFA Cup). Ide o tradičný zdroj neškodné nostalgie, ale aj vzájomnej nevraživosti, ktorého finále je vždy plánované na dni tesne predchádzajúce výkopu nového ročníka A-League.Snáď zámerne, akoby naschvál – z hľadiska správneho vytučnění onej výmeny stráží.

No povedzte, nepripomína vám to niečo?


 obrázok
Výjav z Chorvátskeho turnaja austrálskych a novozélandských klubov. Zdroj: neoskosmos.com



Trávnik Knights Stadium, domov bývalého Melbourne Croatia SC, dnes hrá takmer výhradne tromi kontúrami. Biela s červenou utvára legendárny šachovnicu na povedomých dresoch voľne pobehujúcich detí, zatiaľ čo modrá tieto farby vhodne dopĺňa aspoň na zásterách kuchárok z priľahlej kantíny, kde sa žiadnou náhodou servíruje čevapčiči.Obrie banner v hľadisku hlása “Vitajte v Chorvátsku”; čo tu konkrétne znamená v podmanivej realite paralelného sveta.

Zhruba nejako takto pred dvoma rokmi na stránkach austrálskeho Guardianu opisoval atmosféru ďalšieho stretnutia oceánskych klubov špecifického balkánskeho razenia jeden z popredných futbalových novinárov Joe Gorman.

Tradícia turnaja siaha až do roku 1974, kedy sa k prvej takejto akcii zišlo iba šesť mančaft.Aktuálne sa už každoročných osláv chorvátskej národnosti zúčastňuje niečo okolo 30 celkov, a napospol každý z nich svoju alternatívnu štátnu príslušnosť vystavuje pekne na obdiv.

Názvy ako HNK Mostar alebo Vukovar stále vzpriamene odkazujú na svoje predobrazy v príslušných mestách európskeho juhovýchodu a taký HNK Bunker sa dokonca neskrývane odvoláva priamo na krvavá 90. roky v znamení bojov o nezávislosť na Juhoslávii.

“Iste, boli tu aj ďalšie pyšné futbalové komunity ako Taliani alebo Gréci, ale tí stále nedisponovali takým pocitom národnej hrdosti ako my.To bolo dané tým, že my sme nemali ani svoju vlastnú zem, boli sme vnímaní len ako Juhoslovania, “ vysvetľuje jedna z významných postáv austrálskej trénerskej scény, zadarský rodák Branko Culina.

Otec bývalého austrálskeho internacionála Jasona Culina odišiel do Melbourne s celou svojou rodinou v roku 1968 – teda ešte ako malý chlapec a pred hlavnou vlnou juhoslovanských imigrantov, ktorá do krajiny koál a klokanov začínala prúdiť až v 70. rokoch primárne za vidinou lepšieho zárobku.

< p> Prvá chorvátskej futbalovej stanice boli na austrálskej pôde zakladané už tesne po druhej svetovej vojne, svoj vrchol však dospievali až v dobe rozpadu materskej federácie, teda po roku 1991. Futbalistov Melbourne Knights, ktoré nedávno oslávilo 60.výročie, a v menšej miere tiež Sydney United išlo zhruba v polovici poslednej dekády minulého storočia považovať za relatívnu vládcu elitnej National Soccer League.

Sám Branko Culina roku 1997 doviedol Sydney United k historickému triumfu v základnej časti najvyššej súťaže a Knights predtým dokonca dvakrát uspeli aj v rozhodujúcom play-off. Dohromady sa aspoň jeden z týchto celkov podieľal na siedmich z desiatich “veľkých finále” búrlivých 90. rokov.

Logickým dôsledkom vzostupu týchto celkov bol následne hmatateľný nárast austrálskych reprezentantov s väzbami na juhovýchod Európy.Keď sa teda roku 2013 otvárala ďalšie edície spomenutého zraze chorvátskej časti Oceánie, súpiska mužstvá s výrečným názvom Melbourne Croatia Masters tvorilo rovno deväť bývalých Socceroos, čo jeden z funkcionárov Knights trefne glosoval slovami: “Bolo to ako sledovať NSL rokov 1994-95 , akurát v spomalenom zábere. “

Ako teda čas postupoval, balkánska stopa sa naprieč všetkými sférami austrálskej futbale stávala čitateľnejšie a čitateľnejší.Na majstrovstvách sveta 2006 nakoniec vo žltozelených súpravách cestovalo hneď sedem borcov s chorvátskymi predkami (Bresciano, Čović, Culina, Kalac, Popović, Viduka a Skoko), z ktorých iba ten posledný menovaný nebol odmenený ani raz minútou hracieho času.

A pozdĺž brehov Tasmánskeho mora sa na prelome milénia nevychovávali iba budúce opory austrálskeho reprezentácie, ale aj toho chorvátskeho. Znovu si stačí vziať za príklad svetový šampionát v Nemecku, kde sa záverom dianie v skupine F stretli štyria bývalí spoluhráči z Melbourne Knights. Mark Viduka s Jasonom Culina na jednej strane, Josip Šimunić s Joeym Didulicou na tej druhej.

Tejto mimoriadnej situácie sa pritom docielilo aj napriek tomu, že chorvátska menšina nezaujíma ani jedno percento austrálskej populácie.A jej silné slovo na zámorské futbalovej scéne rozhodne nezostáva iba otázkou minulosti.

Ešte na konci minuloročnej sezóny sa v podstate každý účastník A-League mohol pochváliť aspoň jedným chorvátsko-austrálskym exemplárom. Káder Western Sydney Wanderers, senzačného víťaza posledného ročníka ázijskej Ligy majstrov, potom čítal dokonca päť etnických Chorvátov vedených duom “krajanov”, hlavným trénerom Tonym Popovic a jeho pravou rukou Antem Milicic. Dramatický úpadok balkánskeho vplyvu ďalej nehlásila ani medzinárodnú úroveň. Ange Postecoglou, rodák z gréckych Atén, na MS do Brazílie viezol hneď šesť borcov chorvátskeho pôvodu.

Nie je to však len o dianí priamo na kolbiskách. Horúca krv od Jadranu prúdi tiež skrz komentátorskú stanovište.Hlavné analytickú tvárou Fox Sports nie je nikto menší ako Mark Bosnich; pre stanicu SBS potom na rôznych pozíciách pracujú súrodenci Zelić, už spomínaní ex-Socceroos Culina s Kalac alebo súčasný austrálsky reprezentant v plážovej futbale David Zdrilić.

A konečne, za vyššie spomínanými odbory nijako nezaostáva ani trénerská škola. Medzi najvplyvnejšou kouča austrálskej reprezentácie radíme Raleho riasiaca, ktorý roku 1974 Socceroos dotiahol na ich historicky prvé majstrovstvá sveta, a iný prisťahovalec z Juhoslávie Zoran Matić zasa patrí medzi najobratnejší ryby v austrálskych ligových vodách. Turínskym Juventusom inšpirované Adelaide City v 90.rokoch doviedol k trom titulom v zaniknutej NSL, kde naviac ako vôbec prvý kormidelník nazbieral 200 vyhratých zápasov, a vyslúžil si vymenovanie do Siene slávy FFA.

Úspech aj takmer automatická popularita (potomkov) chorvátskych imigrantov pritom určite nie sú nejakú nevysvetliteľnou záhadou. Hráči i tréneri s taký profilom spravidla disponujú odlišnými kvalitami než kovaní Austrálčania a zosobňujú tak ich vhodné doplnky.

Ako dosvedčuje skúsený novinár Michael Cockerill, chorvátski koučovia boli v mnohých ohľadoch samorasty a výstrednými osobami. Fajčili, pili, nadávali a – ako sme si už vyššie demonštrovali – ba ešte všetko robili aj výsledky.Čo sa futbalistov týka, tí v sebe zase snúbila austrálsku tvrdosť s nadpriemernou technickou zdatnosťou.

Mnoho etnických Chorvátov sa navyše ukázalo byť excelentnými lídrami v kabíne. V tomto smere vyčnieval najmä Mark Viduka, o ktorého blahodarnom vplyve na okolie básní v podstate každý, kto s ním kedy zdieľal šatňové priestory. Tribúna štadióne Melbourne Knights nesúci Vidukovo meno má skrátka svoje veľké opodstatnenie.

A bývalý kanonier Leedsu United v tom nie je ani zďaleka sám.Dohromady hneď šesť austrálskych reprezentantov s balkánskymi koreňmi v minulosti aspoň raz natiahlo kapitánsku pásku cez rukáv, čo zo súčasného lídra Socceroos milého Jedinák robí už siedmy prírastok do partie.


 obrázok
Austrálsky fanúšik uprostred chorvátskeho kotly na MS 2006.Zdroj: theage.com.au



Hlavnou otázkou teraz ale samo sebou je, či táto tradícia môže utešene bujnieť aj v budúcnosti.

Jedna z najväčších ikon chorvátskej futbalovej diaspóry a protagonista nejpamátnějšího zo všetkých pamätných zápasov histórie austrálskeho národného tímu Mark Bresciano zrovna pred pár týždňami ukončil reprezentačnú kariéru – a tým sa akurát znovu otvorila diskusia o jeho možných nasledovníčky, ktorí by sa pokojne mohli ukázať byť nedostatkovým tovarom.

Zvlášť s prihliadnutím na súčasný vývoj si teraz nikto nemôže byť istý tým, že sa sľubné mládenci ako Mustafa Amini, Tomislav Mrčela alebo Steven Ugarković vo finále nadobro upíšu práve Austrálii.Všetci sú síce austrálskymi rodákmi a členmi širšieho kádra Olyroos (olympijského výberu do 23 rokov), zároveň ale aj bez výnimky pôsobí na starom kontinente – posledné dva menovaní dokonca priamo v Chorvátsku.

Vyššie citovaný odborník Branko Culina, ktorý sa dobre vyzná aj v neprehľadných štruktúrach štátnych súťaží, sa v nadväznosti na príbeh tejto trojice pridáva s tým, že pri pohľade na tamojšej obskurní súpisky zaznamenáva úbytok mien balkánskeho znenia. “Rok 2006 bol zrejme vrcholom,” dodáva rezignovane.

Objavujú sa však aj optimistickejší hlasy, ako ten patriaci futbalovému riaditeľovi Sydney United Samu Krslovićovi. “Synovia Tonyho Popovic (ktorý sa krátko mihol aj v anglickej Premier League – pozn.red.) u nás hrajú za výbery do 11, respektíve 13 rokov, a vyzerajú lepšie ako on sám.Máme tu naozaj veľmi silnú nastupujúcej generácii, “ pýšiť sa šéf pravdepodobne najprofesionálnejšie vedeného klubu s chorvátskou škrupinou, ktorý si môže dovoliť v úlohe hlavného trénera zamestnávať aj niekdajšieho zadáka prvoligového Sydney FC a experta Fox Sports Marka Rudan.

Práve mužstvo z Edensor Parku teraz môžeme pokladať za jednu z mála ešte stále dýchajúcich, plne životaschopných chorvátsko-austrálskych značiek, ktoré pritom z historického hľadiska predstavujú takmer nepostrádateľnou východiskovú pozíciu pre nádejných chlapcov z balkánskych rodín s ambíciami naplno preraziť aj na tej najvyššej úrovni.

“V rámci chorvátskej komunity som odkopal všetky má DORASTENECKÉ leta,” potvrdzuje nepísané pravidlo Josip Skoko, vyslúžilý záložník s viac ako 50 štarty za austrálsku reprezentáciu na konte, a podpory sa mu dostáva okrem iného od nasledujúceho výskumu Adelaidskej univerzity, vedeného okolo roku 2011 naprieč celou južnej Austráliou.

Z jeho dát okrem iného vyplýva, že kopaná v náležitej asimiláciu pomohla približne 44% opýtaných imigrantov prvej generácie, a že podiel takýchto jedincov postupne rastie až k 56 percentám platným pre respondentov, ktorí do Austrálie zamierili až po roku 2000.

Len 6,4 percent účastníkov výskumu ďalej s kľudným srdcom uviedlo, že vôbec nepraje národnému tímu svojej adoptované krajiny.Tu je teda jasné zdôrazniť, že aj napriek silný pocit spolupatričnosti v rámci jednotlivých skupín obyvateľstva nedochádza medzi Chorvátmi k žiadnemu hromadnému odmietaniu austrálskej identity.

Naopak, tá istá štúdie jasne dokladá, že suverénny väčšina danej vzorky imigrantov (92%) sama seba pokladá prinajmenšom za polovičnú Austrálčanov – a také nálezy skôr nezávisle na sebe podporili aj vybrané futbalové persony.Trebárs Mark Bosnich alebo Branko Culina sa podľa vlastných slov cíti byť v prvom rade právoplatnými Aussies.

Nie je teda Chorvát ako Chorvát, pamätajte.



Problematika austrálskeho multikulturalizmu je prirodzene témou, ktorého uspokojivé vyriešenie v praxi ani nie je možné – tým skôr nie na takto obmedzenom priestore.

S týmto komplexným fenoménom sa už snažili vysporiadať desiatky kníh a článkov, každý po svojom a z rozličné perspektívy.Však dokonca ani vyššie načrtnuté príbehy zvnútra chorvátskej prisťahovalecké komunity nie sú všetkými tými, ktoré by v ideálnom prípade zaslúžili našu pozornosť.

Ďalej tu máte čarovný príbeh skromného projektu maltských prisťahovalcov, ktorý na stránkach tohto skvelého štvrťročníka brilantne rozoberá Shaun Mooney . Máte tu dnes už legendárny rodinu Alagichů, pôvodom z Dalmácie, ktorej enormný vplyv na austrálsku futbal – či už tú mužskú, alebo ženskú – siaha od 30. rokov 20. storočia až po súčasnosť. Máte tu mini verziu Afrického pohára národov, ktorá sa rok čo rok odohráva na území odľahlého, od východného ohniska izolovaného Perthu.Máte tu Italy, Židov, Holanďana…

Lenže práve aj tieto všetky resty prispievajú k negatívnemu obrazu “Stratégia národnej klubové identity”, z ktorej spoločnými silami robia niečo celkom dobre neakceptovateľného. Zákaz etnické či náboženské identifikácie určite dáva zmysel na úrovni straníckeho systému Ugandy či Etiópia, vo svete futbale ho však potreba jednoducho nie je.

Iste, kultúrny pluralizmus možno neplatí za univerzálne obľúbený koncept a česká spoločnosť je toho žiarivým dôkazom. Austrálska realita by však tej našej nemohla byť vzdialenejšie.Tamojší imigranti toho pre svoju adoptovanú vlasť odviedli už mnoho záslužné, preto si takéto konanie skrátka nezaslúži.

A tak, milá Austrálska futbalová federácia, skôr než sa nabudúce znovu pustíš do boja s rasizmom, pozametaj si prosím pred vlastným prahom. Inými slovami: #EraseNCIP