Krížom krážom Európou: Obmedzenie z dielne neobmedzeného

September bolo v Rusku mesiacom dvoch veľkých volieb, ktoré sprevádzal trochu odlišný druh apatia. Do parlamentu sa volilo s chladným vedomím, že Vladimir Putin leda tak zľahka oslabí. Boj o post prezidenta futbalového zväzu mal potom naopak určiť, či posilní už tak mimoriadne silný vplyv ministra športu Vitalija Mutka. Inu, posilnil…a čo to vlastne v reáli znamená?

Ak v úvode píšem o apatiu, jej charakter vo vzťahu k voľbám do štátnej Dumy nie je príliš zložité vystopovať. Volebná účasť sa zasekla na 48 percentách, historickom minime, a záujem takých Moskovčanov stihol počas piatich rokov klesnúť o celých tridsať percent.

“Ot nas nichego nie zavesi”, na nás nič nezávisí – zhruba v duchu takéhoto hesla sa v Rusku určovalo nové zloženie parlamentu.A s podobným vedomím sa možno pôjde k urnám aj za dva roky, kedy Putin najskôr bude usilovať o štvrté požehnanie ľudu k vedeniu federácie.

Rok 2018 bude zásadná aj pre víťaza futbalových prezidentských volieb, pretože ich víťaz v prvom rade dostáva za úlohu uhájiť usporiadateľstvo blížiaceho sa majstrovstvá sveta a zároveň pokiaľ možno zabezpečiť, aby tam domáci výber – asi nejbezradnější účastník nedávneho Eura – nebol zase raz všetkým na smiech.

Preto v prípade zápolenia o kreslo najmocnejšieho muža ruskej futbalovej sféry nemožno hovoriť o tej pravej apatiu. Záujem verejnosti bol enormný, akokoľvek sa Mutko favorizoval od samého počiatku.Nad čím sa skôr hromadne mávalo rúk, bolo očakávané odpadávanie kandidátov do chvíle, než sa utvoril dvojhlavý pelotón o menším a väčším zlu, respektíve dvoch nie celkom vyhovujúcich ašpiranta.

Valerij Gazzajev – ten pán s mrožím fúzami, ktorý pred 11 rokmi s CSKA Moskva dobyl Pohár UEFA – bol favoritom ‘prostého ľudu’, hoci štvornásobný ruský šampión od svojho návratu do Vladikavkaze roku 2011 neurobil snáď jediný chvályhodný krok.Gazzajev je napokon vinný z nepotistických praktík, keď na trénerskú zisli Alanie okamžite vyzdvihol svojho ešte len 31letého syna Vladimira, ale aj z pofidérního obchodovania s hráčmi i hlasy.

Gazzajevova ‘mikrokorupce’ bola pred voľbami vyslovene verejným tajomstvom, a to skoro až šokujúcim spôsobom, keď na povrch akoby nič vyplynula aj tá najvyššia ponúknutá suma za jeden hlas regionálneho delegáta – presne 150 tisíc amerických dolárov (3, 6 miliónov korún).

Ani také konanie však Gazzajevovi, ako je známe, nepomohlo. Šéf druhej ruskej ligy Igor Jefremova čoskoro odstúpil v prospech Mutka. Čoskoro ho napodobnil aj prezident najvyššej súťaže Sergej Prjadkin.A aj napriek nenaplnenia prvotných odhadov (až 85% pre pána ministra) nakoniec Mutko s relatívnym prehľadom obhájil post, ku ktorému náhle prišiel už vlani, akonáhle bola Nikitovi Simonjanovi vyjadrená nedôvera.

Ak vám už v tomto bode začalo v hlave zúrivo biť na poplach, nemajte strach, že by ste v tom snáď boli sami. Áno, Vitalij Mutko až do dnešného dňa skutočne držal post ministra športu i prezidenta ruskej futbale (zrovna pred pár minútami bol povýšený na zástupcu premiéra). Áno, také zmiešavanie politických a futbalových záujmov je v priamom rozpore so stanovami FIFA. Áno, len dva dni pred voľbami sa proti Mutkov kandidatúre nahlas vyjadrila ruská národná únia trénerov.A áno, vskutku, k žiadnemu zásahu zhora nedošlo.

Čo je na tom všetkom zďaleka nejkomičtější, to je ten krajne ironický fakt, že bol Mutko roku 2009 donútený vzdať sa po štyroch rokoch svojho prvého prezidentského mandátu práve z toho dôvodu, že bol čerstvo vymenovaný ministrom športu. Len o šesť rokov neskôr mu však z daného esenciálneho pravidlá boli milo udelená výnimka. Pretože v Rusku si holt všeličo robia po svojom…

Putinov súputník

Aj v mainstreamových slovenských médiách sa nedávno obšírnejšie písalo o osobe Vitalija Mutka. Dialo sa tak v súvislosti s dopingovým škandálom, čo samo o sebe nepôsobí šťastne.Veru, Mutko často býva vykresľovaný ako ten nejchamtivější chamtivec pod slnkom a uzurpátor všetkého vplyvu, aký ruské športové prostredie vôbec ponúka.

Taký je však iba jeden uhol pohľadu; ten ďalší zase úspešného funkcionárov prezentuje vo svetle hocikoho len nie alibista, čo je pre zmenu solídny východiskový bod.

Bývalý chránenec Anatolija Sobčaka, mentora dvojica Putin-Medvedev a prvého demokraticky zvoleného starostu Petrohradu, sa skrátka pred ničím neschováva – hľadá riešenie a prizná si prípadný neúspech. A že si ho teda špeciálne na olympijskej pôde prežil.Rok 2010 priniesol najhoršie kolektívnej ruskej vystúpenie vôbec, následná domáca olympiáda v Soči sa tak predražila, že tromfla všetky ostatné Hry, a tohtoročné dopingovú show asi netreba nikomu osviežovať.

Kým Mutkův zástupcu na ministerstve Jurij Nagornych bol však vo víre vyšetrovania suspendovaný, jeho priamy nadriadený akémukoľvek konkrétnemu trestu záhadne unikol, hoci bol nezávislou správou jedného kanadského právnika osočenie z osobného zásahu v kauze dopujícího cudzinca s pôsobiskom v ruskej Premier lige (RPL).Ruskí futbalisti sa teda možná na Eure vo Francúzsku museli podrobiť neuveriteľnému počtu 46 dopingových testov, avšak Mutkov kariéra bola poznamenaná len sotva.

O tom, že za Mutkov nedotknuteľnosť do značnej miery môžu jeho vrelé vzťahy s prezidentom Putinom, dnes pochybuje málokto. Mutko sa síce v Petrohrade, respektíve vtedajším Leningradu, priamo nenarodil, vyštudoval tam však lodné inžinierstva a práva, aby sa už tesne po oslave Kristových rokov stal zástupcom petrohradského starostu. V tej istej kancelárii tou dobou pracoval tiež Putin, ale aj dlhoročný (od roku 2001) výkonný riaditeľ ropného giganta Gazpromu, Alexej Miller.

A tak vznikol plodný petrohradský zväzok.Už roku 1994 sa o sedem rokov mladší Mutko pripojil k Putinovi v rámci organizačnej komisie Her dobrej vôle – projektu, ktorý síce zanikol už pred pätnástimi rokmi, avšak tou dobou mal pre Petrohrad i celé Rusko veľký zmysel a význam. Pôvodný podstata Her dobrej vôle spočívala vo Opravované vzťahov USA a Sovietskeho zväzu v záverečnej etape studenej vojny a petrohradský tretí ročník bol považovaný za mimoriadny úspech. Pribralo bolo hneď tridsať nových sponzorov a výrazného skvalitnenia doznala infraštruktúra celého mesta.Presne o dvadsať rokov neskôr už osvedčený tandem Mutko-Putin dohliadal na organizáciu tých najdôležitejších Her – olympiády v Soči.

Stopa, akú Vitalij Mutko zanechal vo svojom adoptované domove, je všeobecne mohutná a predstavuje zároveň dôvod, prečo sa ministrovho aura občas zbytočne vyfarbuje do čierna. Rodák z Krasnodarského kraja totiž zároveň na prelome tisícročí šéfoval Zenitu Petrohrad a pomáhal vybudovať základy súčasného kolosu.

Roku 1997 Vitalij Mutko preberal ešte relatívne čerstvo prvoligový subjekt, ktorý si hneď za štyri roky vybojoval vstupenku do pohárovej Európy.Práve za Mutkov vlády sa Zenit spároval so štedrým Gazpromom (hoci éra jeho de facto kontroly klubu nastala až pár rokov po prezidentovom odchode, roku 2005), pričom ihneď na štarte svojej nie príliš dlhej éry Mutko petrohradskej popolca prihral na jej pomery nesmierne lukratívny kontrakt s prestížnou značkou adidas.

Zenit pod Mutkovým dohľadom ukoristil len jednu trofej za triumf v národnom pohári, napriek tomu sa na jeho vládu bude spomínať skôr v dobrom – špeciálne vzhľadom k utešene kvitnúce domácej liahni. Aleksandr Keržakov vyhral korunu kráľa strelcov RPL v dvoch posledných sezónach Mutkov éry a neskôr sa vypracoval v rekordmana súťaže, pričom už v roku 2001 vyletel tiež Andrej Aršavin, doplnený Vladimirom Bystrov a Igorom Denisov.Nastávajúce prezident Ruskej futbalovej únie nakoniec síce Zenit opúšťal vo finančnej núdzi, ale taká sada kvalitných odchovancov spolu s prezieravým presadzovaním privatizácie Mutka viacmenej zabezpečila nesmrteľnosť. Aspoň teda v Petrohrade.

Tiež na celoštátnej úrovni sa Mutka pri sebeväčšia snahe jednoducho nedajú uprieť výsledky. Jeho vzostup v úlohe ministra športu korešponduje napríklad s historicky prvou ruskou Veľkou cenou Formule 1, ale aj premiérovým svetovým šampionátom v atletike či biatlone. Jeho predošlé štvorročné obdobie na čele RFU potom pre zmenu zahŕňa dva ruské zárezy v Pohári UEFA (vďaka Zenitu a CSKA), ale aj najlepší výsledok národného tímu na Eure vôbec (2008).Iste, tu už o žiadnom priamom vplyve šéfa zväzu hovoriť nedá, ale čo si budeme hovoriť, image to Mutka v žiadnom prípade nepoškodilo.

Čo mu tiež pomohlo už priamo s ohľadom na čerstvé znovu zvolenie, to je zase fiasko predchodcov. O vystrnaděném Simonjanovi už bola reč a potom je tu ešte Nikolaj Tolstych. Práve on za nehorázne peniaze podpísal Fabia Capella, ktorého kontrakt poskytoval aj onú škandalózne klauzulu, ktorá Talianovi (na rozdiel od zbedačenej RFU) umožňovali kedykoľvek od zmluvy odstúpiť.Tolstych mal pritom pôvodne Mutkov podporu, ale postupne ju nevyhnutne stratil, akonáhle sa ukázalo, že zjavne nedisponuje dostatočnou mocou aj vôľou skutočne reformovať mládežnícku futbal v krajine, ako spočiatku nadšene sľuboval.

Tolstychův režim bol dokonca takú katastrofou, že bývalého šéfa antikorupčného výboru pri RFU Anzor Kavazašviliho donútil k nekompromisnému vyhlásenie, že prezident “urobil všetko preto, aby úplne zničil reputáciu ruského futbalu”.U Mutka niečo také asi určite nehrozí, ale jedna znepokojujúce konštanta v jeho aktivitách by sa našla…

Nevyhovujúci status quo (ty)

Na Mutka a trénerovi národného tímu Stanislavovi Čerčesovovi teraz v prvom rade závisí obnovenie dôvery verejnosti v reprezentácii, ktorá sa po majstrovstvách Európy ocitla na bode mrazu. Krátko po jeho skončení bola na aktivistické stránke Change.org rozbehnutá bezprecedentnej petície s cieľom kompletne rozpustiť a ‘resetovať’ národný tím s hráčmi, ktorí sú riadne “motivovaní hrať za svoju krajinu”.Dobrá recesie, hovoríte si možno, ale takmer milión zozbieraných podpisov už predstavuje solídny vzorku rozčarovaných.

Čerčesovovi sa spočiatku príliš neverilo. Čerstvý víťaz poľskej ligy s Legia Varšava za sebou má slušné výsledky s menšími klubmi ako Terek Groznyj či Amkar Perm, kde mohol s kľudom produkovať svoj opatrný štýl hry, avšak vo väčších celkoch typu Spartaka a Dinama Moskva viacmenej zlyhal. Ruský talent pod ním každopádne nesténal v oboch prestížnych angažmán, a to bolo možno pre Mutka a spol. to hlavné.Spartak sezóny 2007/08 ťahal Pavľučenko, Dinamo ročníka 2014/15 zase duo Ionov-Kokorin.

Päťdesiattriročný tréner v boji o uvoľnený post porazil aj ospevovaného Kurban Berdyjeva, strojca rostovského zázraku, a na bedrá mu bola prezidentom zväzu okamžite zvaleniu poriadny balvan: na majstrovstvách sveta sa vraj Rusi majú predrať až do semifinále. Na hodnotenie triezvosti takéhoto výroku je samo sebou príliš skoro, ale prvé krôčiky nabáda k opatrnému optimizmu.

Hneď pätnásť účastníkov Eura sa do prvej Čerčesovovy nominácie vôbec nevošlo, a to pritom nešlo len o marginálne mená.Za disciplinárne prehrešky boli nekompromisne trestaní elitnej Mamajev s Kokořín, ktorí chýbali aj vo výbere pre októbrové stretnutie s Kostarikou, a minulosť konečne zosobňujú dlhoroční stopéri Sergej Ignaševič s Aleksej Berezuckým, ale aj skúsený bek Dmitrij Kombarov. Šanca naopak dostávajú osviežujúci mladíci ako Magomed Ozdojev alebo Aleksej Mirančuk.

To relatívne ostro kontrastuje s tohtoročným Eurom, kde Aleksandr Golovin platil za jediného člena (štvrté najstaršie) výpravy mladšieho 25 rokov. Priemerný vek ruskej zbornej vtedy zodpovedal 28,57 letom, pričom len tri reprezentanti (a jediný ruský rodák vo Fjodorovi Smolová) sa mohli pochváliť skúsenosťami s hraním za humnami.A práve chýbajúca ‘atestácia’ z tých najkvalitnejších európskych líg má byť tou Achillovou pätou, na ktorú sa odvolávajú aj vybraní internacionálové-veteráni ako Vasilij Berezuckij.

Kde väzí dôvod mizivého počtu ruských legionárov, to nie je zložité vypátrať – môže za to hlavne cudzinecká kvóta. Tá prvýkrát vošla do platnosti v roku 2005 ako reakcia na neúspech zbornej v kvalifikácii o majstrovstvá sveta, ktorého súčasťou bol aj hanebný debakel 1: 7 v Lisabone. Pôvodný plán znel, že sa začne na maximálnom počte siedmich cudzincov v základnej zostave, aby sa ešte roku 2010 dospelo k piatim.K tak dramatickému oklieštenie zahraničného vplyvu však nikdy nedošlo, a tak sa aktuálne bavíme o ‘zlatej strednej ceste’ – teda pravidlu 6 + 5, ktoré bolo predstavené ešte len vlani v júli, len pár dní pred výkopom nového ročníka, a okrem iného na popud debaty v štátnej Dume aj Putinova verejného apelu.

Tento rok sa tá istá diskusia otvorila zas a znova s ​​tým, že sa podľa rôznych špekulácií malo jednať o návrate k formátu 7 + 4. Za ten dlhodobo prihovára hlavne Mutkův volebný súper s jepičím životom, šéf RPL Sergej Prjadkin, a ďalej tiež zástupcovia dvojica najbohatších klubov, Zenit a CSKA Moskva. Zvyšok najvyššej súťaže vraj stojí za Mutka…vykladal v decembri minulého roka sám Vitalij Mutko.

Prezident futbalového zväzu občas síce vo svojej tvrdošijnosti vyzerá ako osamotený kôl v plote, ale s podporou politických polia ide zároveň o kôl ťažko zdolný. Najbližšie porážky sa Mutko ocital zrejme pred minulou sezónou, kedy výraznú podporu nazhromaždil návrh celkom iné razenie oproti aktuálnemu formátu: kluby by smeli v celej 25členné nominácii registrovať iba desať cudzincov, tie by potom ale všetky pokojne mohli vedľa seba poskladať do otváracej jedenástky.Tento podnet oficiálne posvätil dokonca aj výkonný výbor Ruskej futbalovej únie, potom však priskočil Mutko v tandeme s Igorom Ananskichem, šéfom parlamentného výboru pre šport, a všetci mali zase raz utriem.

A tak pretrváva status quo, ktorého nedostatky celkom hravo zatieni plusy. Medzi pozitíva sa bezpochyby radí úbytok ‘burine’ so západnými pasy, miesto ktorého dostávajú aspoň obmedzený priestor odchovanci či mladí ruskí hráči. Veľký krok vpred v tomto smere registrujú v Zenitu, kde si nedávno prešli výrazným útlmom, čo sa produkcia vlastného talentu týka.Dnes už sa na lavičku bez problémov dostávajú borci ako Pavol Dolgov alebo Aleksej Jevsejev, zatiaľ čo v prvej polovici minulej dekády by ich miesta zaberali Jan Flachbart s Markom Kincl – jedni z tých menej obľúbených petržlenových koňov.

Ruský futbal sa Okrem toho vždy môže odvolávať na relatívne silnú tradíciu kvót, ktoré sa osvedčili v iných športoch. Trebárs prezident volejbalovej federácie Stanislav Ševčenko sa skôr nechal počuť, že zavedenie limitov roku 2010 okamžite ústilo vo fantastické výsledky národného tímu. Na olympiáde v Londýne muži triumfovali prvýkrát od domácich Her z roku 1980 a nasledujúce ročník kontinentálneho pohára potom vedľa svojich náprotivkov ovládli tiež ruské ženy.V rámci domácej Superligy pritom tímy smie mať na kurte vždy maximálne dva zahraničné importy.

V Rugby-7 sú ďalej pravidlá ešte prísnejšie a klubom je úplne zakázané zamestnávať cudzincov, napriek tomu ženský výber v rokoch 2013 a 2014 ovládol dva európske šampionáty v rade bez toho, aby predtým jediný raz stál vo finále. Za čím ďalej väčšie prestížou sa šplhá takisto hokejová KHL s obmedzením piatimi ‘outsiderov’ na zápasovú súpisku a dokonca aj tradične liberálne basketbalové prostredie sa nezaobíde bez oklieštenie.

Futbal sa však ukazuje byť výnimkou z (ruského) pravidlá, ak sa to tak vôbec dá hovoriť. O kvótach všeobecne platí, že je tradične presadzujú hlavne tí, ktorých sa osobne nedotýkajú.Typickým príkladom sú rezervovaná parlamentnej kreslá pre ženy, za ktoré feministky len zriedkakedy uvidíte bojovať jednoducho preto, že samotná ‘potreba’ tieto kvóty zaviesť implikuje, že ženy (v našom prípade ruskí futbalisti) nie sú dostatočne schopné na to, aby si tie miestenky vybojovali samy , normálne a férovú cestou.

Čo navyše vo finále systém cudzineckých kvót v Rusku produkuje v prvom rade, to sú uspokojené hviezdičky typu Aleksandra Kokořín, ktorý sa celú kariéru hýbe od jedného peniazmi podestlaného (a následne spravidla krachujúceho) hniezda k druhému, aby sa cez Anzi Machačkala a Dinamo Moskva zrejme natrvalo zapichol v Zenitu Petrohrad, ktorého tučnému šeku dal tento rok v januári otvorene prednosť pred zahraničnou štáciou.

V 24 rokoch mal Kokorin ideálnu príležitosť posunúť sa na Západ, ale tam by už holt na ružiach ustlané nemal.A tak ďalej utvára hýčkanú domáci smotánku, ktorú však zároveň – a to je tu úplne zásadný – len sporadicky dopĺňajú prorážející mladíci.

Práve to je pritom jeden z kľúčových argumentov pre cudzineckej kvóty – priestor pre mladú krv, ktorá sa môže ľahšie rozvíjať. Lenže ako ukazuje vynikajúce výskum serveru Russian Football News, tahle tézy sa v ruskom prostredí nepotvrdzuje. Naprieč celou sezónou 2015/16 Toke Theilade nenašiel jediného hráča mladšieho 22 rokov, ktorý by sa vyšvihol cez 1800 ligových minút (20 plných zápasov). Ani jedného . V nemeckej Bundeslige sa pohybovalo osem takých nádejou, vo francúzskej Ligue 1 hneď jedenásť a v holandskej Eredivisie dokonca 15. Druhé najhoršie číslo?Anglická Premier League (2); zhodou okolností ďalšiu súťaž s cudzineckou kvótou.

Túto analýzu RFN navyše vhodne dopĺňa server Futbolgrad.com, kde sa vlani v septembri pre zmenu vydali po stopách reálneho využitia domáceho talentu. Jedná sa teda síce o rok stará dáta, ale nálezy dvojica autorov Saul Pope-Manuel Veth sú napriek tomu vypovedajúci. A značne alarmujúce. Ukázalo sa totiž, že základné zostavy viac ako polovice celkov RPL tvorí menej ako šesť Rusov, a že si vlastne všetky elitnej moskovskej kluby spolu so Zenitom tradične vystačí len s piatimi domácimi produktmi – teda minimálnym počtom.Jedinou výraznou odchýlku v tomto smere predstavovalo Dinamo Moskva (s priemerom 9,4 Rusov v zostave), lenže to tiež na konci daného ročníka kvôli veľkým finančným ťažkostiam zostúpilo.


Cudzinecká kvóta je teda evidentne pre väčšinu klubov záťažou ak žiadnej záplave šancou pre ‘utlačovaných’ odchovanca ani omylom nevedie. Preto sa teda opakovane ponúka otázka, či vôbec má zmysel ju udržiavať pri živote. V Turecku sa napríklad práve nedávno ukážkovo poučili, keď na prelome rokov 2014 a 2015 limity zahraničného importu úplne zavrhli.Cenovky domácich hráčov totiž síce v predchádzajúcich rokoch vyleteli nahor, ale úmerne s tým sa už nijako nezlepšia výsledky národného tímu.

Miesto pôvodnej kvóty (podobnej tej ruskej) bol teda zavedený zložitejší systém, kedy cudzinci môžu tvoriť maximálne polovicu 28členné súpisky pre celú sezónu, a naraz ich potom môže hrať napríklad jedenásť.Zároveň ale kluby naprieč ročníkom dostávajú body za každú minútu pre doma vychovaného juniora aj každú reprezentačnú pozvánku pre takého mládenca. Čím viac bodov na konci sezóny máte, tým viac sa vám potom zo spoločnej ligovej kasy odsype bonusových peňazí.

Takýto relatívne benevolentný systém – založený na odmeňovanie nadštandardne fungujúcich celkov skôr než na plošnom brzdenie všetkých – si vtedy v Turecku jednohlasne schválila celá Süper Lig. A ťažko si predstaviť, že by proti tomu čokoľvek argumentovali aj ruské kluby, Kór keď ich plno trpí na finančné trable. Lenže ako už sme sa nedávno presvedčili, prvoligový konsenzus v Rusku znamená pramálo.A čo na to hovorí Vitalij Mutko, to sa opäť dozvieme najskôr za ďalších niekoľko mesiacov, pri každoročnej diskusii…

Popísané produkty, ktoré si kúpite v obchode: výrobca nábytku pre deti